reklama

Tri týždne v raji (časť tretia)

Tretia časť minisérie opisujúca moju dovolenku. Z Kalifornie a Arizony som sa presunula do Nevady a jej mesta hriechu, kde som strávila jeden večer. Pred sebou mám už len šesť dní dovolenky v spojených štátov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Keď sa turisti nudia počas zastávok... A možno to boli domorodci :)
Keď sa turisti nudia počas zastávok... A možno to boli domorodci :) (zdroj: Lenka Kissová)

Druhý deň ráno som si bola ešte obzrieť podmorské akvárium so žralokmi a rajami. Strašili tam tou svojou halloweenskou výzdobou a angažovali sa aj do odmeňovania detských návštevníkov. Halloween kedysi fungoval ako naša Pamiatka zosnulých. Pálili sviečky a spomínali buď jednotlivo, alebo v skupinkách. No tak ako napríklad naše Vianoce, sa aj ich Halloween zvrhol na nechutnú komerčnú srajdu s kostýmami a darčekami, výzdobou obydlia a predzáhradok a nechutným množstvom sladkostí. Veď prečo nezarobiť pri každej príležitosti.

V podvečer som dorazila do Beatty, malého mestečka poblíž Death Valley, kde som strávila dve noci. Večer som si obzrela ešte mesto mŕtvych Rhyolite a open-air múzeum Goldwell. Zopár ošuntelých polorozpadnutých barabizní. To mŕtve mestečko vzniklo v 1905 ako základňa pre zopár ťažby chtivých nadšencov, čo si mysleli, že na tom zarobia. Päť rokov mestečko rozkvitalo, no potom došli zásoby ťaženého materiálu, veľké zemetrasenie a finančná kríza a ľudia sa na to vybodli a prchli. Po zhruba ďalších desiatich rokoch sa z toho stala atrakcia pre turistov. U nás by neprežil ani domček zo skla a ani desiatky pomôcok, ktoré tam boli vystavené len tak na zemi.

Večer som si užívala. Oproti motelu bol jeden z typicky filmový Saloon, s množstvom kovbojov a motorkárov. Dovnútra som nevliezla, ale hrali pekne až do noci a na diaľku sa to pozorovalo parádne. Druhý deň som si pozrela veľkú časť Death Valley. Autík dostal zabrať. Prešla som si Zabriskie Point, Dantes View, Badwater Basin, Artists Palette, Golden Canyon Trail, Devils Golf Course a duny pri Stovepipe Wells. Dolina smrti je fakt obrovská. 20km na šírku a 200 na dĺžku. Takže ak to chce človek vidieť celé, tak tam musí stráviť minimálne dva celé dni. Je to údolie s najnižšie položeným miestom Ameriky, bola som dokonca pod hladinou mora a zároveň je to aj najhorúcejšia a najsuchšia časť spojených štátov. Ešte aj na konci októbra som sa tam pripiekla takmer ako u nás v lete. Balzám na pery je mimochodom v štátoch prepotrebná vecička.
No a tak ako boli aziati v Grand Canyone, tak v Death Valley som pri každom parkovaní a obzeraní počula nemčinu. Na Dantes Point to bolo najvtipnejšie. Stála som pri jednej skale, pri mňe sa bavili dvaja nemci. Z jednej strany prišla nemecky konverzujúca skupina a z druhej takisto. Až keď som sa ozvala, samozrejme po nemecky s hlasnou otázkou "Sme vôbec v štátoch, lebo ešte som žiadneho američana nestretla", sa všetci uvedomili a rozosmiali. Kecali sme tam asi pol hodiny a potom som pre istotu prchla.
Deň štvrtý som strávila presunom späť k východnému pobrežiu. Za cieľ som si stanovila mestečko Stockton, kde som si rezervovala ubytko, opäť Motel 6. Prejsť z Beatty do Stocktonu bolo náročnejšie, než som si myslela. GPSka ma ešte k tomu poslala aj okľukou, takže som strávila deň v aute. Preliezla som kopce, zažila som "Dusty Wind", čo som preklasifikovala na regulérnu púštnu búrku a v Stocktone blúdila asi hodinu, než som ten niekoľkokrát prekliaty motel našla. Stockton je industriálne mesto a vôbec nie turistická oblasť. Nebezpečie cestovania osamote som okúsila, keď som sa na jednej pumpe chcela spýtať na cestu. Z auta som vyliezla po niekoľkých minútach, keď ten veľký černoch s obrovským kvérom nakoniec odišiel. Zrejme si uvedomil, že mám z neho strach, lebo pri odchode sa na mňa usmial. Ale srdce som mala kdesi až v nohavičkách. Keby som nebola taká unavená a nemysliaca, tak by ma napadlo zapnúť tú GPS už skôr. V blízkom okolí tá vecička motely dokázala nájsť na meter presne. Tú noc som sa moc nevyspala. Strašil ma v mysli týpek so zbraňou a ten piesočný vietor horší než naše záhorácke vánky na spánku tiež nepridal.

Ráno to tam už vyzeralo omnoho lepšie a pozitívnejšie. Okolo obeda som sa prepracovala cez San Jose do Santa Cruz a potom ma už čakalo len celodenné užívanie si pomalej pobrežnej cesty. Stála som, kde sa dalo, vdychovala úžasnú vôňu mora a vôbec mi nevadilo, že oproti púšti tam bolo chladnejšie a dokonca zamračené. Len ma štvalo, že zas neuvidím západ slnka pri mori. Dni sa rapídne skrátili a ešte som ho nevidela. Tá cesta pri vode je fakt epická! Z jednej strany cesty rovina oceánu, z druhej zase divočina kopcov a hromada zelene. Nie prvý raz ma mrzelo, že cestujem sama, lebo najkrajšie miesta boli mimo zastávok. Nocovala som v San Simeon, kde mali dokonca dokonca aj hrad (ale tam som nebola, večerné vstupné bolo moc drahé), videla som zátoku lachtanov, mala výhľad na more a zoznámila sa s jedným chlapíkom. Meno vlastne ani neviem, bol to postarší muž s prekrásnym psom, Bellou, ktorej som sa zjavne páčila. Keď sme sa náhodne stretli tretí krát za večer, tak som naňho vybafla náš zvyk, že keď niekoho stretnem trikrát behom dňa, tak treba ísť na pivo. Nanešťastie musel odísť, takže pivo nebolo, ale kecali sme asi pol hodiny. Kupodivu, Bella mojej psej alergii vôbec nevadila. Asi to bolo prostredím.

Posledný deň (utorok) môjho tripu som pádila späť popri mori do Los Angeles. Počet zastávok som výrazne obmedzila, lebo som sa rozhodla vidieť ešte Hollywood a stihnúť aj západ slnka na Huntington beach, keďže mraky zmizli a bolo opäť slnečno. Niektoré rozhodnutia sú nesprávne. Mala som si užiť cestu. Ten označkovaný hlúpy kopec s nápisom Hollywood som nakoniec nenašla ani po trojhodinovom blúdení a západ slnka mi pokazil jediný blbý mráčik akurát zakrývajúci slnko. Naštve, čo? Po príchode k bratrancovi som ešte schytala "kľúčovú" prednášku, ale aj tak to bol pekný deň.

V stredu som si obehla ešte pár obchodov, vrátila auto s utešeným číslom 1666 odjazdených míľ a nechala sa dopraviť na pobrežie. Rozhodla som sa, že posledný deň to slnko jednoducho zapadnúť uvidím. S novým foťákom som pochodovala po pláži, nechala si omývať nohy studenou slanou vodou, zbierala mušle a obdivovala telá surfistov. Dokonca som videla aj zopár odvážlivcov, čo sa kúpali. Na pláži som strávila celé popoludnie a podvečer zakempila na Huntington beach, kde mali taký miniatúrny amfík. No, skôr to bol kamenný polkruh na sedenie, úplne vhodný na pozorovanie vody.

Sedela som a čakala, kým slnko zlezie dole, keď si ku mne prisadol asi 37ročný černoch, trochu nižší odo mňa s nízkym čírom na hlave a potetovanou rukou. Gus, ako sa mi predstavil, bol mnou očarený a snažil sa ma vehementne zbaliť. Nevzdal sa ani, keď som mu povedala, že som tam posledný večer a ráno prchám domov na Slovensko. Tak ma pasoval za dievča večera a robil mi spoločnosť. Zahral mi na gitare, zaspieval, poprosil ma, aby som mu na biele tielko napísala odkaz v slovenčine a nahováral ma, aby som tam ostala a požičal mi mikinu, keď sa ochladilo. A furt ospevoval aké mám pekné oči. Ja som sa vytešovala, že som ten západ slnka nakoniec videla, dokonca v romantickej verzii s chlapom - miestnym umelcom. Pozvanie na večernú párty som odmietla a nevolala ho ani na rozlúčkovú večeru s bratrancom a jeho rodinou. Keď ma bratranec vyzdvihol, tak som sa s Gusom rozlúčila a poďakovala sa mu za príjemný večer. Bola s ním sranda. A aspoň som nemala pri tých jeho rečiach o párty a tráve a alkohole a plánovaní množstva potomkov čas myslieť na to, že je to fakt posledný večer. Rozlúčkové mexické jedlo bolo vynikajúce a poslednú noc som spala kľudne s nádejou, že raz sa sem možno vrátim.

Štvrtok ráno ma bratranec odviezol na letisko, prešla som kontrolami, spáchala duty free nákupy, nastúpila ako posledná do oboch lietadiel, pozrela si The Heat, After Earth, White House Down a Avatara a piatok ráno pred deviatou som pristála na Schwechate. Cesta späť bola oveľa, oveľa náročnejšia. Ani v jednom lietadle som nebola na toaletách, všetku vodu zadržali moje nohy, spať som tiež nemohla. S opuchnutými nohami, na smrť unavená som ešte asi pol hodiny čakala na kufor, ktorý nakoniec ostal v New Yorku, kde ho zabudli. Austrian Airlines ale vyšiel v ústrety, sľúbili mi ho priviezť domov.

Prvé hodiny po pristátí sa niesli v znamení dobrých skutkov. Ešte na letisku mi jedna slečna požičala drobné na autobus, keďže u seba som mala iba doláre. Na Nivách, keď som jej ich vrátila po návšteve bankomatu som zase ja investovala do mladíka, ktorý vyčerpal cestovné do Prahy. Môj tatík nemal lepší nápad, ako ísť ešte v Malackách do Tesca, lebo veď v pohode zvládam všetko. Tretí dobrý skutok som zažila práve tam, keď som čakala s vozíkom na Papáho, kým si vyberie mäso. Tesco rozhlasom si ma zavolali na informácie, kde mi mladý pár vrátil peňaženku aj so všetkými dokladmi, ktorá mi záhadným spôsobom vypadla z auta.

Pri prvej ceste som nemala absolútne žiaden problém s posunom času, no keď som sa vrátila domov, nedokázala som sa spamätať niekoľko dní. Od piatku som sa snažila, ale až v stredu sa mi prehodili vnútorné hodiny a ja som bola schopná cez deň robiť aj niečo viac než len existovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Odvtedy už len smútim za usmievavými ľuďmi, zamestnancami, ktorí si vážia svoju prácu a správajú sa k zákazníkom naozaj ako k pánom, slnkom a teplom, ktoré si pripomínam iba ak horúcou sprchou a rozmýšľam, prečo som tam neostala, keď ma tu v tomto sivom štáte v podstate nič nedrží. Zatiaľ som na odpoveď neprišla, tak som zvedavá, čo prinesie budúcnosť.

Obrazová príloha:

Čo človek v púšti nestretne
Čo človek v púšti nestretne 

K nevadskej púšti patrí aj toto miesto, aj keď priznám sa. Vôbec netuším, ako som sa tam ocitla.

Mŕtve mesteško bývalých baníkov
Mŕtve mesteško bývalých baníkov 

Ruiny Rhyolite mestečka vyzerali rozpadnutejšie ako väčšina našich zrúcanín.

Pohľad na parkovisko Zabriskie Pointu
Pohľad na parkovisko Zabriskie Pointu 

Zabriskie Point je vlastne vyvýšená plošina, kde sa dá prejsť a obzrieť si skamenelé duny. Turisti boli všade, ale nebolo ich veľa. To ružové auto mali nemci.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Pohľad na vyschnuté jazero
Pohľad na vyschnuté jazero 

Dantes Point má tri časti. Centrálnu a potom sa dá prejsť buď kúsok dole, alebo kúsok hore. Prešla som si obe. Ale zletieť dole by som veru nechcela.

Ja na Dantes View
Ja na Dantes View 

Slniečko hreje, koža sa červená. Treba dôkaz, že som tam bola, vo svojom novom Route 66 tielku :)

Vyschnuté jazero Badwater
Vyschnuté jazero Badwater 

Pod hladinou mora, vyschnuté jazero. Tú cestu som nazvala soľné mólo lebo to biele je fakt soľ.

Prírodná umelcova paleta
Prírodná umelcova paleta 

Aj príroda sa môže zahrať na umelca a pripraviť si farebnú paletu.

Piesočné duny pri Stovepipe well
Piesočné duny pri Stovepipe well 

Čo by bola púšť bez piesku a aspoň malých dún? Posledná zastávka celodenného výletu v Doline smrti.

Vista Point
Vista Point 

Výrazom Vista point označovali všetko, kde sa dalo parkovať. Napríklad keď sa človek vyškrabe na vrchol kopca, má tam vista point, pozrie si ako vysoko vyliezol a potom ide zase ďalej a hlavne dole.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Veterné elektrárne
Veterné elektrárne 

Cestou k pobrežiu som stretla elektrickú divočinu. Rakúsko sa môže schovať. Malé, veľké, vysoké, nízke. Tie kopce boli posiate veternými turbínami.

A opäť pri vode
A opäť pri vode 

Hurá more. Krásne, silné, divoké a mnohofarebné.

I železnice tu majú
I železnice tu majú 

Popri pobreží okrem cesty s označením 1 vedie aj železnica. To by mohol byť tiež pekný zážitok.

Späť na Huntington Beach
Späť na Huntington Beach 

Späť na Huntington Beach. Testovala som nový foťák a aspoň mám aj pekné vlny nafotené.

Huntington Beach Pear
Huntington Beach Pear 

Toto mólo som si prešla dvakrát. Ako záverečná prechádzka sa mi to zdalo vhodné.

Nakoniec sa to podarilo
Nakoniec sa to podarilo 

Vtáky lietajú, surfisti surfujú a ja som sedela s Gusom na kamennom schodíku a pár minút pozorovala. Slnko zapadá rýchlejšie, než by sa zdalo :)

Lenka Kissová

Lenka Kissová

Bloger 
  • Počet článkov:  40
  •  | 
  • Páči sa:  0x

volajú ma kissilen... Zoznam autorových rubrík:  ConyMoje spoločenské vyžitie100 Life clubSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu