Lenka Kissová
"Kyselý" deň!
Ako sa môže normálne vyzerajúci pracovný deň takto pohnojiť? Aha, som žena...
volajú ma kissilen... Zoznam autorových rubrík: Cony, Moje spoločenské vyžitie, 100 Life club, Súkromné, Nezaradené
Ako sa môže normálne vyzerajúci pracovný deň takto pohnojiť? Aha, som žena...
Každý z nás má svoje vlastné "temné obdobie života". Každý, aj ten najšťastnejší. Ja mám pocit, že to moje je tak nejak nepretržité. No jedna časť môjho temného života sa začala trochu presvetľovať.
Tento týždeň som zostala ležať doma, skolila ma viróza. Prvých pár dní bolo hrozivých, ale čím je mi lepšie, tým mám viac času rozmýšľať. Zrejme je to tým, že sa z domu nesmiem pohnúť. A tak premýšľam, premýšľam celé dni a myslím na všetko to, čo nestíham, keď sa snažím zapadnúť do reálneho života.
Tak sa mi konečne podarilo dať dokopy zopár fotiek z Nemecka...
Druhú dovolenku, ktorú som strávila v Nemecku, môžem v podstate nazvať svojou prvou ozajstnou dovolenkou. Bez rodiny, bez starostí, jednoducho úplná zmena prostredia a tvárí.
Toto leto som zažila dve diametrálne odlišné dovolenky. Prvú spolu s rodinou a druhú úplne sama v cudzej krajine, kde nikto neovládal slovenčinu... Tá prvá bola v českých Krušoviciach u otcovej sestry s rodinou.
Pred pol rokom som bola obvinená z toho, že vediem "exemplárne nudný život", tak som si dala trochu oddych a rozmýšľala o tom, a aj o všeličom inom...
Začalo to obyčajným "Ahoj" na Icq. Zo zásady cudzím ľuďom neodpovedám ale tentoraz mi to akosi nedalo a tak som mu odpovedala svojím typickým "Ahoj :-D" Smajlíkov totiž používam skoro stále, aby dotyčný videl, že sa aj v reálnom svete usmievam.
Stáva sa to často, keď ste zamestnaní v nejakej firme niekoľko rokov. Príde nový kolega, vy si na neho zvyknete, obľúbite si ho, práca ide od ruky a potom nastane zlom a dotyčný kolega sa rozhodne zmeniť zamestnanie a odíde. Mne už sa to počas necelých siedmich rokov v tomto zamestaní stalo sedem krát a tento článok bude o tom poslednom.
Po minulých pokusoch o zápiskoch zo života zvaných Momenty uplynulého týždňa a postrehoch z blogového ticha som sa opäť rozhodla pre nový názov, aj keď obsah sa viacmenej nemení. Stále je to o mne a o mojich myšlienkach.
Už je to dávno, čo som písala posledný článok. Nápady sa našli, ale buď nebol čas, alebo chuť. Lebo aj na dobré písanie človek musí mať chuť.
V našej rodine sa meniny nikdy poriadne neslávili. Ani neviem prečo, ale väčšinou sa toto meno označené v kalendári proste odignorovalo. Až v práci som sa naučila občas hodiť očkom do kalendára a ísť potriasť rukou, ak sa náhodou niekto taký vyskytoval. Dnes som ale vďačná za tento sviatok a dostala som hneď z rána ten najkrajší darček.
Kde bolo, tam bolo, žilo raz jedno plnoštíhle dievča. Celý život so svojou nadváhou bojovalo, vždy chcelo byť pekné, páčiť sa, mať konečne nejakého priateľa, ktorý by ju mal rád a nebál sa jej. Nekonečné diéty, snaha o cvičenie, nikdy nič nezabralo...
A máme tu ďalšie pokračovanie momentov uplynulého týždňa. Tentoraz o dôchodkoch, voľných dňoch a fazuľovej polievke...
Niekedy mi napadnú rôzne veci. Námetov na články je plno, zážitkov plno, ale opísať každý do jedného článku... boli by príliš krátke a priznám si, že času tiež veľa niet...
Je to už dávno, čo som sledovala jeden seriál z prostredia nemocnice. Jednej hrdinke tam zomrel otec a iná herečka sa ju akože snažila utešiť prijatím do klubu mŕtvych otcov. Ja sa pýtam, existuje také niečo aj v realite?