Tri týždne v raji (časť druhá)

Autor: Lenka Kissová | 26.11.2013 o 10:00 | Karma článku: 6,71 | Prečítané:  260x

Druhá časť trojdielnej série o mojej dovolenke v Spojených štátoch, kde píšem o druhej tretine času stráveného na tom kontinente.

Arizonské kaktusy - rastliny žijúce medzi indiánmi a mexičanmi!Arizonské kaktusy - rastliny žijúce medzi indiánmi a mexičanmi!Lenka Kissová
Trojdňový výlet s bratrancom bol rozprávkový. Spala som v typickom americkom dvojposchodovom Motel 6, kde sa z izby lezie rovno na ulicu. Budovy tam sú fakt takmer všetky drevené, či drevotrieskové, takže sme mali prehľad o susedoch. Ale ja ako bytovkárka som v tom žiaden problém nevidela. Ten prvý motel bol v Casa Grande, keď sme brúzdali po Arizonských kopcoch na hraniciach z Mexikom a obdivovali kaktusy. Teda, bratranec obdivoval kaktusy, ja som sa viac obzerala po prírode ako takej. Vidieť obrovské kopce bez stromov bolo čudné. Ale čudnejšie bolo ísť niekoľko hodín úplne rovnou cestou bez civilizácie, iba ak s ošuntelými pumpami. Aj tie boli "nariedko". Takže sa kľudne stalo, že sme šli dve hodiny bez zmeny. Vľavo préria (nič, iba sem tam krík či kaktus), vpravo préria a pred nami ozajstná pravítkovo rovná cesta.

Diaľničné trasy sú fasa... Protismer je oddelený buď priestorovo alebo minimálne betónovými zábranami. Niekedy sme videli protismer aj 30 metrov bokom, v kopcoch mali dokonca aj výškové rozdiely. Doprava je tam podľa mňa bezpečnejšia a hlavne plynulejšia. Západné pobrežie nedbá moc o hromadnú prepravu, zato automobilová infraštruktúra a cyklotrasy boli slušne prepracované. A tým, že každý tam jazdí v podstate celý život, lebo všetko je hnusne ďaleko a zrejme tam majú radi svoje autá, papiere a životy, tak takmer nevidieť cestných hulvátov. Isto, videla som zopár vodičov porušujúcich Speed Limit, tiež som občas prekračovala. Ale aj ten najbrutálnejšie sa ponáhľajúci šofér, ktorého som stretla, mal stále na tachometri menej, ako je u nás maximálka na diaľnici. Čo dodať? Nuž, hádam len to, že tí, čo radi šoférujú, by si to mali vyskúšať. Freeway v meste je divočina. 6 pruhov jedným smerom. Výraz light traffic používajú vtedy, keď u nás by doprava zlyhala minimálne na dve hodiny. Tam je to celé viacmenej plynulé, aj keď pomalé. Čo sa mi páčilo, tak ľavé pruhy. Tie boli v mestách označené ako "car pool" a boli určené pre vozidlá s počtom cestujúcich 2 alebo viac. Takže keď sa dvaja dohodnú, tak tieto "zápchy" dokážu plynulo prejsť bez výraznejšieho spomaľovania.

Indiánske rezervácie ma trochu šokovali. Celý život, ovplyvnená filmami a knihami som si indiánov a indiánske rezervácie predstavovala úplne inak. Je pravda, že rodených indiánov som nevidela takmer vôbec. Vlastne asi iba jedného jediného - hraničného rangera, ktorý nás chvíľku prenasledoval, ale potom sme si pokecali a nanešťastie nás nechal tak. Mne by nevadilo, keby nás sledoval nepretržite. Bol to ten najkrajší muž, akého som kedy videla. Nielen naživo, ale aj sprostredkovane. Úprimne ľutujem, že som si ho neodfotila, ale v tom momente som dokázala jediné. Usmiať sa, zavrieť slintajúce ústa a hľadieť na neho ako na poloboha - a to vravím ja ateistka. Bratranec hovoril, že je jedným z mála rangerov. Týchto jedinečných indiánov zamestnávajú ako strážcov hraníc práve pre ich znalosť územia. Ale poväčšinou sú to svetlé výnimky z celej tej skupiny populácie. Kedysi zem uctievajúci a kočovní ľudia, ktorí žili svoj bezstarostný život, uctievali o prírodu a bojovali medzi sebou, sa zmenili na alkohol popíjajúcich a drogovo závislých nešťastníkov. Vláda im cpe peniaze, aby vykompenzovali obmedzovanie ich spôsobu života, no tie na nich pôsobia žalostne. Prekročenie územia indiánov sme postrehli hneď. Popri ceste sa povaľovali prázdne fľaše a podobný bordel, aj keď obyvateľstvo vidieť nebolo. Sem tam sme videli nejaké provizorne zbúchané chajdy, v ktorých asi žili. Väčšinou to boli prívesy alebo im podobné zariadenia. Pôsobilo to veľmi smutne. A pripomínalo to isté naše menšiny, ktoré tiež nejavia záujem prispôsobiť sa všeobecným trendom.

S bratrancom sme si ešte pozreli jednu stranu Grand Canyonu. Príroda je zázračná... trochu vody a akú obrovskú dieru do zeme to dokáže vykutať. V kempovom rezorte mali dokonca aj poštu, tak sa mi konečne podarilo odoslať pohľadnice. Na môj vkus tam bolo strašne veľa aziatov. Desiatky na jednom mieste. Boli príliš hluční a všetko fotili, všade zdržovali, tak som si to tak moc neužila. Ale výhľad bol super a pár fotiek takisto mám. Kvôli celodennému cestovaniu sme sa tam trošku prešli po zašitých cestičkách, kde neboli chodiaci turisti. Aby sme trošku rozhýbali kosti. Vzduch tam bol famózny! Lebo konečne územie, kde sa rozmnožili stromy, aj keď nie zas až tak moc. Jeden moment sme dumali nad tým, v ktorom filme to vlastne kedysi dávno niekto vyhodil do vzduchu kus zeme a stvoril tak tento veľký kaňon. Nespomenuli sme si ani jeden.

Po tomto výlete som strávila jedeň deň v Brea, doobedie som strávila väčšinou v Starbucks popíjaním vanilkového latté, študovaním máp a plánovaním trás a výletu. Večer sme rentli auto, kúpili gpsku a na ďalší deň som vyrazila sama na cesty. Pôvodne som sa chcela povoziť na mustangu, ale keďže som si náklady platila sama, tak sme pýtali čo najúspornejšie. Dostala som takmer nový (12 tisíc míľ) Chrysler 200!!! Očila som jak puk, zamilovala sa hneď na prvý pohľad. Malo takú sivomodrú metalízu. Keď som do toho stroja nasadala, adrenalín sa mi žilami valil jedna radosť a celá natešená si počúvala bratrancovu prednášku o automatickej prevodovke a nemohla sa dočkať kedy vyrazím. Je to prekrásne autíčko, šlape jak hodinky. S tou prevodovkou moc kamarátka nie som, ale tempomat je fasa vecička. Dokonca som dvakrát využila aj klimatizáciu. Možno keby som prešla ďalších 1666 míľ (vyše 2500 kilometrov), tak by som si aj na ten automat zvykla. Alebo možno aj nie. Užila som si každú jednu míľu a keď budem veľká a žiť v štátoch, také auto si kúpim. A budem mať superskvelé ručičkové hodinky na palubovke!

Štvrtok ráno, presne týždeň pred odchodom, som po menšom zdržaní brantrancovou manželkou vypadla na cesty. Prvá viedla do mesta hriechu Las Vegas.  Zo začiatku som mala trochu bobky z tých amerických, niekedy aj šesťprúdových diaľnic, ale po nejakých dvoch hodinách som si to začala náramne užívať. Amíci nemajú maximálne povolené rýchlosti, ako my. Oni majú svoje Speed Limity a tie sa menia podľa potreby. Najnižšie sú okolo škôl, najvyššie na medzištátnych diaľniciach. Ale aj tá ich najvyššia 75 je stále nižšia ako naša 130. A to tam tie cesty sú veru v inom stave. Ani sa nečudujem, keď nemajú poriadnu zimu, tak je tam radosť udržiavať vozovku bez dier a vyjazdených pruhov. Osvedčila sa mi rada "prispôsob rýchlosť davu". Vychytala som si vždy skupinku áut idúcu rýchlosťou v limite a držala sa pri nich. Najčastejšie niekde uprostred. Hudbu do auta som si nezobrala, ale rádia tam majú slušné a darilo sa mi nájsť také kde málo kecali a kde hlavne nebolo veľa reklám.

Okolo štvrtej popoludní som sa ubytovala v moteli, hodila sprchu, oddýchla si trochu, skrášlila si nechty a vyrazila na prehliadku mesta. Nie, nevidela som hrajúcu fontánu, ani Bondovu elektráreň, vlastne som prešla "len" dve dlhé ulice. Mala som chuť na prechádzku, tak som si obzrela veľké kasína a skúsila šťastie na pákových hracích automatoch, ktoré ma sklamali. Vo filmoch sa tie automaty kŕmili štvrťdolármi a ťahala sa páka, tu sa tlačili tlačítka a pýtali si výhradne bankovky! Fuj!!! Poctivo som investovala svojich 42 dolárov. Prečo 42? Zasvätení vedia a ostatným škoda vysvetľovať. A keď mi ostávali posledné dva, vyhrala som 40 dolárov a tak som si vyzdvihla hotovosť a odišla preč. Videla som, zažila som, ale aj tak nepochopím, čo na tom tí ľudia toľko vidia. Áno, je to možnosť ako stráviť jeden večer, ale že by ma to tam ťahalo znovu sa nedá povedať. Aj keď... nevyskúšala som ruletu, ktorú som si sľubovala. Tak možno nabudúce.

 

Hranice Arizony s Mexikom

Tam niekde za tými kopcami sú tí drogoví baróni! Hmmm vlastne ne, tam sú všetci tí filmoví utečení zločinci :)

Tie kamene a skaly boli poriadne ostré.

Chvíľka oddychu a dopĺnanie tekutín. Bez vody ani na krok v tomto prostredí.

Hľa, kvety v púšti!

Nájsť kvitnúcu kvetinu a to nemyslím kaktus sa podarí asi fakt len mne :)

Ale kvitol aj kaktus.

Aby sa ale nepovedalo, na love kaktusov sme našli aj kvitnúci kaktus :) Podobný sme mali doma.

Veľká jama z Blavy až po Trnavu :)

Opísať rozmery tejto diery v zemi sa príliš nedá. Len na šírku by som tých 29 kilometrov prechádzala aspoň tri dni. Čo nespraví jedna riečka :)

Tam by som veru spadnúť nechcela

Zastavila som brblanie svojho vedomia o strachu z výšok a pozrela sa cez okraj dole, že kam až to siaha. No... hlboko veru, hlboko :) Najväčšia hĺbka bola tuším 1,8 km.

Bola som tu!

Ešte pár krokov dozadu a zoškrabávali by ma až zo samého dna. Našťastie na tejto strane Grand Canyonu nebola tá priesvitná blbosť, kde je vidieť úplne dole. Tam by ma nedostali ani párom volov...

Páčia sa niekomu kone? :)

Kaňonské parkoviská a ich krásy. Vlastnenie takého koníka by som si veru vedela predstaviť.

Elvisove auto!

Cestou naspäť do L.A. sme na ceste stretli rôzne vozidlá. Zozadu peknéá, no ten "Elvis" sediaci vnútri ma celkom prekvapil :)

Iba ja som na ňom jazdila!!!

Môj Chrysler! Iba môj! Síce len na jeden týždeň, ale vôbec mi to nevadí. No nie je krásny?

Divočina Las Vegas

Postaviť obrovskú húsenkovú dráhu, ktorá bude atrakciou jedného z kasín? No, mňa by to nenapadlo, ale veď prečo nie :) A nie, nebola som na nej. Tam by ma nedostali ani párom volov...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?