Svoj život by som nazvala rôzne, ale slovo nudný by ma asi v živote nenapadlo. Na nudu ja nemám čas a sama zastávam názor, že nuda je len prezlečená lenivosť. K tomu sa priznávam, občas viem byť krásne lenivá, ale to vieme byť všetci. Pre človeka, ktorý ma nepozná a nevie o mne takmer nič, môže môj život vyzerať jednotvárne. Z diaľky.
Povedala by som to asi tak, môj život je práve naopak veľmi pestrý. Každý deň ma na..rie niekto iný. Brat pácha v škole nezbedníctva, v práci to už dávno nie je ružové. Nad množstvom vecí mi až rozum zastáva.
Po posledných myšlienkach som sa dostala do rebríčka najhorších blogerov. Napadlo ma, že by som niekedy chcela mať také zamestnanie, že nemám celý deň čo robiť, len browsovať po nete a hľadať to najhoršie. To asi nepochopím nikdy, ako to dotyčného vlastne napadlo, hľadať to najhoršie. Tak ale rebríčky sú rôzne a ja nemusím rozumieť všetkému.
Jediný záver z tohto je, že ja by som také zamestnanie nechcela. Mňa by to nebavilo, sedieť v práci a vymýšľať všetko možné len preto, aby som nesedela na zadku ako tĺk. Keď som v práci, tak pracujem a basta. Zvládam niekoľko činností naraz a vo svojom obore už sa vyznám na profesionálnej úrovni a aj tak si niektoré dni nestíham ani len súkromnú poštu prečítať. A to je dobre. Myslím. Aspoň nemám čas myslieť na to, čo všetko mi tam vadí. A kto všetko.
Rozmýšľala som aj nad zmyslom svojho života. Predpokladám, že nad tým aspoň raz uvažovali už takmer všetci. Samozrejme na hlavný zmysel som ešte stále neprišla a nemyslím si, že na to niekedy prídem, ale momentálne som sa uspokojila s tým, že sa musím postarať o svojho bračeka.
Niekto povie, že nemusím nič, ale ja som sa tak rozhodla. Nielenže som to matke sľúbila, ale mám ho príliš rada na to, aby som ho nechala len tak napospas osudu bez osoby, o ktorú sa môže oprieť. Nanešťastie to vo svojom pubertálnom veku ešte nechápe, ale raz mu to snáď „zapne“. Mať vlastné dieťa je piplačka, ale je to oveľa jednoduchšie, ako „nafasovať“ pubertiaka, ktorý sa občas nevie vpratať do kože. Niekedy by som ho prizabila, hlavne keď mi prispieva k blížiacim sa žalúdočným vredom, ale aj tak ho zbožňujem nadovšetko. Je to jeden z mála ľudí, pre ktorých by som dokázala obetovať všetko. Jeden z veľmi mála ľudí.
Má to ale aj svoje nevýhody. A to nedostatok času na vlastný súkromný život. V nejakom filme pred pár mesiacmi vravel jeden chlapík ženskej, že „žena má len taký sexuálny život, aký sama chce mať“. Niečo pravdy na tom azda bude. Zapliesť sa s niekým a nechať si trhať srdce na márne kúsky už netúžim. Ale niekedy mi nechutne chýba mužské objatie. Problém je, že my ženy sme veľmi nerozhodné. Nevieme, čo chceme. A keď aj niečo chceme, existuje tisíc dôvodov, prečo to nemôžeme mať.
Ja som taký malý príklad. Chcela by som sa zblížiť s Fešim z Lozorna. Aspoň natoľko, aby sme sa pri stretnutiach v buse rozprávali. Keď sa mi ale stane, že sa takmer na konci cesty zobudím a zistím, že sedí vedľa mňa, len sa usmejem a hľadím von oknom. Očkom občas mrknem, ale nikdy sa neotočím úplne a nepoviem „ahoj“. V mozgu mi totiž naraz vyvstane množstvo rôznych scenárov, ako to dopadne a ani jeden z nich nie je pozitívny. Všetky sa ale točia okolo toho: „Čo ak nebude mať o mňa záujem?“. A tak si ďalej vediem svoj malý dobrovoľný celibát a žijem v snoch. Zatiaľ mi to stačí, ale raz možno...
